Jdi na obsah Jdi na menu
 


O vojne, spravodlivosti a pokoji

24. 5. 2011

sgozzoli88.jpg

 

 

sv.Augustin a války

 

 

                           Pred viac ako rokom sa v súvislosti s blížiacou vojnou v Iraku objavili mnohé úvahy o oprávnenosti, resp. neoprávnenosti vojenského zásahu. Bolo možné pozorovať i názory, hovoriace o samotnej podstate vojnových konfliktov. Polemika sa nevyhla ani cirkevným kruhom. Hoci pápež vtedy jasne vyslovil oficiálne stanovisko k irackej kríze, niektorí katolíci sa začali pridŕžať iných teologických a filozofických názorov M. Novaka(i iných autorov), ktorý sa snažil ospravedlniť americkú inváziu. Potom došlo k samotnej vojne a vec ustúpila akosi do pozadia. Posledné udalosti v Iraku i v iných častiach sveta však ukázali, že téma nestratila nič zo svojej aktuálnosti.

Pri celej záležitosti sa na strane kresťanských odporcov vojny v Iraku od začiatku objavovalo meno významného mysliteľa, sv. Augustína. Augustínove myšlienky o vojne vychádzajú z Písma, ako i znalostí rímskych autorov. Tvoria podstatu cirkevného učenia k danej veci. Nachádzajú sa viac alebo menej, priamo alebo nepriamo vo viacerých jeho spisoch. Nie je preto na škodu nijakému kresťanovi, keď si aspoň v stručnosti pripomenie jeho doktrínu.

Pre pochopenie Augustínových náhľadov na vojnu je potrebné poznať jeho náčrt histórie, ako dejín dvoch štátov(pozemského a božieho) a náuku o Prozreteľnosti. Už od počiatku sveta badať, podľa sv. Augustína, dva rady pokolenia, dva štáty, ktoré smerujú k rozličným cieľom. Boží štát, ktorý je pospolitosťou dobrých anjelov a ľudí, je určený na večné kraľovanie s Bohom, zatiaľ čo pozemský štát, pospolitosť zlých anjelov a ľudí, na večný trest s diablom.

Pozemský a nebeský štát utvorila dvojaká láska. Egoistická láska, vedúca až k pohrdnutiu Bohom utvorila pozemský štát a láska k Bohu až do pohrdnutia sebou zas boží štát.

Prvým zakladateľom pozemského štátu bol Kain, kým Ábel bol pozemský pútnik božieho štátu. Konflikt medzi Kainom a Ábelom, je konfliktom božieho štátu so štátom pozemským. Oba štáty sú na zemi pomiešané. Takže napríklad mnohí, ktorých dnes považujeme za svojich priateľov, sú v skutočnosti našimi nepriateľmi a naopak. Dokonalé a definitívne oddelenie občanov oboch štátov bude uskutočnené na poslednom súde.

Ďalší konflikt predstavuje vnútorné rozdelenie pozemského štátu, ktorého obrazom je príbeh o Romulovi a Rémovi. To znamená, že zlí bojujú so zlými rovnako ako s dobrými. K zrážkam môžeme pripočítať i vnútorný konflikt v ľuďoch, ktorí sa usilujú o dokonalosť, "lebo telo si žiada čo je proti duchu a duch čo je proti telu".(Gal 5, 17)

Všetko je však podriadené Bohu, ktorý ako skrze dobré tak i skrze zlé koná dobre. Jeho prozreteľnosti slúžia chtiac- nechtiac všetci. A to takým spôsobom, že jedni s ňou činia to, čo je dobré a s druhými, ako a nehybnými otrokmi, sa deje to, čo je spravodlivé. Je to služba vôľou alebo nutnosťou.

Vojna ako nešťastie je podľa sv. Augustína dôsledok hriechu, ktorý narušil prvotnú svornosť ľudí. Patrí tak k podstate života človeka na zemi, ako o tom hovoril i starozákonný Jób: "Či nie je vojnou život človeka na zemi a jeho dni dňami nádenníka?"(Jób 7, 1)

Pokoj zas predstavuje najväčšie šťastie pre človeka. Na tejto zemi však nemožno nájsť dokonalý pokoj.

Svätý Augustín vychádza pri svojich úvahách o vojne z axiómy, že "všetky vojny a nepokoje smerujú vlastne k pokoju." Boh rozhoduje o o dĺžke, priebehu a víťazovi každej vojny. Každá vojna sa teda vedie za účelom dosiahnutia víťazstva, ktoré spočíva v podmanení protivníka a následného nastolenia pokoja, mieru. Každá prináša mnoho zla v najrôznejších podobách a postihuje ako dobrých tak aj zlých. Napriek tomu vojna nie je považovaná za absolútne zlo. Hrozba, ale i priebeh vojny, môže viesť k umenšovaniu nemravnosti a posilneniu svornosti, ako tomu bolo napríklad u Rimanov medzi druhou a treťou púnskou vojnou.

Vojny, podľa ich pôvodu, delí sv. Augustín na spravodlivé a nespravodlivé. Spravodlivé vojny, ktoré sú riadne vypovedané panovníkom, sa vedú z nevyhnutnosti, ktorej podstata spočíva v udržaní života. Ide o posledné riešenie, smerujúce k zabezpečeniu pokoja. Takéto vojny vedú len múdri, k čomu ich núti nespravodlivosť opačnej strany. V podstate ide teda o vojnu obrannú, ktorá vyplýva z imperatívu "vzoprieť sa zlému". Vojna je tu vnímaná ako časné navštívenie, ktoré je dôsledkom hriechov, alebo ako očista, alebo ako znak Božej moci.

Kresťanský panovník sa podľa Augustína viac sústreďuje na podrobovanie svojich žiadostí, ako národov. Ak vedie nejakú vojnu, nemá pozerať na osobnú slávu, ale na večnosť. Ku svojim nepriateľom sa má správať šetrne. Má byť predovšetkým mužom modlitby, obety a pokory.

Opakom spravodlivej vojny je vojna nespravodlivá, ktorá sa nevedie z nevyhnutnosti, ale z vôle. Je to dobyvačná, útočná vojna, ktorá nemá nič spoločné s obranou hodnôt, životov ľudí, odrazením nepriateľského náporu, či obranou územia. Narušitelia daného pokoja chcú tak nastoliť nový pokoj podľa svojich predstáv. Je to pozemský pokoj, ktorý sa vyhľadáva vojnami a má zabezpečiť len užívanie pozemských vecí. Ľudia, ktorí vedú takéto vojny, dostali svoju moc od Boha najmä pre zlé skutky ľudstva.

V tejto súvislosti hovorí sv. Augustín i o spravodlivom a nespravodlivom mieri, čo predpokladá určitý poriadok. Poriadok v spravodlivom mieri predstavuje hierarchickú štruktúru, ktorej vrcholom je Boh. On určuje presné miesto pre každú vec. V nespravodlivom mieri zaujíma miesto Boha človek, ktorému vládne pýcha. Spravodlivý mier vykazuje súhlas v láske, nespravodlivý v strachu.

Celkovo je možné povedať, že pre sv. Augustína sú vojny smutným obrazom biedneho života človeka na tejto zemi. Pomocou zlého nikdy nemožno nastoliť trvalý pokoj. Pánom pokoja je totiž Boh.

 

 

Dr. Michal PAVELKA

 

 

Náhledy fotografií ze složky svatý Augustin v umění III. díl