O vôli, milosti a predurčení u Aurelia Augustina
O vôli, milosti a predurčení u Aurelia Augustina
1.Ad Simplicianum
( Simplicianovi. r. 396 )
V úvode Augustínovho diela, v ktorom odpovedá na otázky Simpliciana (neskoršieho milánskeho biskupa) sa objavuje problematika Božieho zákona. Augustínus ozrejmuje jeho povahu, význam a účel vychádzajúc z Pavlovej epištoly. Podľa neho je primárnou úlohou zákona poukázať na hriech a vymedziť rozdiel medzi dobrým a zlým konaním, pretože človek predtým ako sa zákon zrodil, nepoznal povahu svojho konania a neuvedomoval si, že sa dopúšťa hriechu. Hriech sa bez zákona neukazuje, je ,,skrytý“ a človek ho preto nepovažuje za zlo.
,, Má se tomu tudíš rozumět tak , že zákon byl dán ne proto, aby byl hřich zaséván a aby byl vymýcen, ale jenom proto, aby se na něj ukázalo, aby tak zákon obvinil lidskou duši, která byla jakoby bez starostí o nevinnost, tím, že ukáže hřích, aby se starostí o tuto vinu obrátila k přijetí milosti – vždyť hřich nejde bez milosti Boží premoci.“ (Aurelius Augustinus: Odpoveď Simplicianovi, str.72)
Avšak tým, že sa stanovil zákon a z neho vyplynul rozdiel medzi dobrým a zlým konaním, človek nadobudol možnosť výberu, možnosť voľby medzi dobrom a zlom. Ak si jedinec dobrovoľne vyberá zlo, jeho čin je posudzovaný zákonom. Augustínus píše, že tým, že sa vymedzilo dobré konanie od zlého, pokušenie a žiadostivosť u ľudí ešte viac vzrástla.
,, Hřích nezákonne použil zákona, po zákazu se vystupňovala touha a hřích zesládl a tak lidi oklamal. Sladkosť totiž klame; za ní následují hořkosti trestu, kterých je víc a které jsou větší.“ (Aurelius Augustinus: Odpoveď Simplicianovi, str. 73)
Človek ako bytosť je naklonená k tomu, aby konala tak, ako je to pre ňu prirodzené, čo ju uspokojuje, preto často ustupuje žiadostivosti a dopúšťa sa hriechu.
Práve preto by sa mal človek snažiť dosiahnuť milosť, jedine pomocou nej totiž dokáže plniť zákon nezištne a vyhne sa pokušeniu a žiadostivosti. Bez milosti je človek pod zákonom a napriek všetkej snahe a úsiliu nie je schopný konať dobro, zabraňuje mu v tom jeho telesná podstata, nieje v stave milosti, zbavený hriechu.
Augustínus tvrdí, že človek podlieha rôznym stavom vzhľadom na milosť a zákon a v súvislosti s tým vytvoril ,,periodizáciu dejín spásy.“
( Vašek Martin: Aurelius Augustinus o vôli, milosti a predurčení, str.52)
,, Vo výklade Listu Galaťanom popisuje jednotlivé periódy dajín spásy : pred Zákonom ( ante legem), pod zákonom (sub lege), pod milosťou (sub gratia) v pokoji (in pace). Priebeh dejín určuje Božia milosť postupnou prípravou a uvádzaním ľudského pokolenia do stavu večnej blaženosti.“ ( Vašek Martin: Aurelius Augustinus o vôli, milosti a predurčení, str.52)
Každý človek navyše, podľa tohto spisu, v sebe nosí dedičný hriech. Práve dedičný hriech, ktorý je podľa neho dôvodom smrteľnosti človeka, spolu s opakovanými hriechmi, ktoré behom života nadobúdame sú príčinou žiadostivosti a teda hriešnosti. Záchrana z tohoto hriešneho stavu nejestvuje - len skrze milosť.
Milosť je však založená výlučne na Božom vyvolení. Toto milostivé vyvolenie predchádza každú zásluhu na strane človeka. Ale Augustín zato nepoprel akúkoľvek slobodu vôle. Vôľa človeka by síce sama od seba nikdy nedosiahla spásu. Rozhodujúci podiel tu má Božie povolanie. Ale vôľa tiež predsa musí chcieť. Lebo bez tohoto aktu vôle by bola ponuka milosti márna.
Augustín zdôrazňuje, že Boh dáva svoju milosť zadarmo, výlučne zo svojej lásky. Človek si ju nijako nemôže zaslúžiť sám od seba. Nemôže opustiť okruh démonského zla. Milosť je prvotná, predchádza čin človeka.
,,A takto nenejvýš houževnate a pevně, ať se věří, že fakt, že se Buh smilovává, nad kým chce, a zatvrzuje koho chce (to znamená: nad kým chce se smilovává, nad kým nechce, nesmilovává), nezáleží na jakési skryté a lidskými měřitky nevibadatelné spravedlnosti, jíž si lze povšimnout i v záležitostech lidských a pozemských vztazých : kdybychom v nich nezachytávali jakési stopy vtisknuté nebeskou spravedlností, nikdy by naše slabé úsilí nemohlo vzhlížet a dychtit po onom lužku a sídle přesvětých a přečistých duchovních přikázání.“ (Aurelius Augustinus: Odpoveď Simplicianovi, str.97)
Pelagiánsky spor - rozdiel medzi východnou a západnou teológiu znamenal, že Pelagius na východe nenarazil na odpor. Na dvoch palestínskych sinodách v roku 415 sa dokázal obhájiť. Pojem Božej milostivej pomoci zostal u Pelagia vlastne stále visieť.
Pelagius často používal pojmy, ktorých význam bol u neho samého nejasný. V roku 416 bol na sinodách v severnej Afrike predstavený ako jeden z pôvodcov ťažkého kacírstva. Tento krok afričanov odobril Innocent I. a velebil ich poslušnosť oproti apoštolskej stolici a horlivosť proti heretikom. Napokon vyhlásil za zločin popierať Božiu milosť.
Pelagius bol exkomunikovaný. Čoskoro Innocent I. zomrel a Pelagius napísal vyznanie viery a poslal ho do Ríma na dôkaz svojej pravovernosti. Rím ho na sinode v roku 417 prijal, uznal a výsledok oznámil Zosimus Afrike. Často sa vravelo, že Pelagius pápeža podviedol. Je na tom tolko pravdy, že Pelagius sa vyjadroval nepodozrivým spôsobom ale zo svojich podstatných názorov sa ničoho nezriekol v spise, ktorým sa obhajoval. Hlavne odmietol názor, že človek je od narodenia hriešny.
To, že ho Zosimus uznal pravoverným možno vysvetliť len tak, že v Ríme boli bližšie k názorom Pelagia ako augustína. Ak Rím počas trinitárnych a christologických sporov stál na strane ortodoxie, tak v otázke pelagiánskych sporov to nemožno povedať. V africkom Karthágu sa s týmto uzavretím neuspokojili. Nato vystrašený Zosimus dal zvolať nové porady, takže v roku 418 sa v Karthágu konala nová sinoda, ktorá prvýkrát ukončila pelagiánsky spor.
Semipelagiánsky spor - nie všetci chceli po uzavretí pelagiánskeho sporu nasledovať Augustína. Tak vznikla nová skupina, ktorá zamietala Pelagia, no i ostrie Augustínovho učenia. Nazvali ich "semipelagiáni". Zvlášť zamietali hlásanie úplnej neslobody vôle, neodolatelne pôsobiacej milosti a predestinácie.
Cassian tvrdil, že sloboda vôle úplne nepohasla. Podla neho milosť nemôže predchádzať slobodnú vôlu. Skôr slobodná vôla môže urobiť prvý krok k Bohu. Človek má slobodu aj odmietnuť Božiu milosť. Cassian milosť nechápe ako poučenie (ako Pelagius) a v predestinácii nevidel nič iné ako predurčenie na základe Bohom predvedených zásluh.
2. Slobodná vôla
U Augustína vznikol problém s vyriešením "slobodnej vôle." Jeho učenie o "božskej milosti" vo vzťahu k vôli človeka a o božskom predurčení, vyriešil tak, že vôľu síce považoval za najdôležitejšiu vlastnosť človeka, ale problém nastal vtedy, keď mal vyriešiť otázku hriechu v kresťanskej vierouke.
Pretože Boh bol u neho chápaný ako nepodmienený princíp všetkého existujúceho súcna, do ktorého sa zahrňuje aj vôľa, lebo je tiež súčasťou súcna. Ale ak chápeme vôľu ako "slobodnú vôľu", to je v rozpore s nepodmienenosťou princípu Boha, pretože to "slobodu vôle" ruší, neguje. Augustín tento spor napokon vyriešil tak, že Boh si bol vedomý, že to zle dopadne, lebo on všetko vie, a preto obdaril človeka slobodnou vôľou, čiže mu dal možnosť nehrešiť, alebo aj hrešiť. No a človek to zneužil tým, že nedodržal zákaz a zjedol rajské jablko, a tak sa dopustil hriechu.
,,Neboť kdo není pod milostí nekoná dobro, které chce nýbrž koná zlo, které nechce, a vítězí v něm žádostivosť a to nejenom mocí pouta smrteľnosti, ale protože je posílená tíhou zvyku . Jestliže tedy človiek koná to co nechce, nedělá to už on, ale hřích, který v něm sídlí,“ (Aurelius Augustinus, str.77)
Tento spor potom Augustin napokon vyriešil tak, že aj napriek tomuto prvotnému hriechu, ktorého sa človek dopustil, občas koná i dobro, no nezáleží to na jeho vôli, ale na milosti Božej. A práve vyriešenie tohto sporu vraj dopomohlo podľa väčšiny posudzovateľov, čiže životopisov Augustina k tomu, že ho kresťanská cirkev prehlásila za svätého.
3.Predurčenie a milosť
Ďalším problémom, ktorý Augustínus v spise rieši je otázka – podľa čoho Boh udeľuje milosť? Podľa zásluh? Augustínus dospieva k stanovisku, že milosť sa udeľuje podľa tajomných Božích rozhodnutí.
Ako príklad predkladá starozákonný príbeh o dvojičkách Jakubovi a Efezovi, v ktorom je sa Jakub stáva vyvoleným a Efez zatrateným synom. Tu sa vynára otázka, ako Boh vôbec udeľuje milosť ? Uvádza, že vyvolenie sa nemôže diať na základe zásluh, alebo poznania budúcej viery, pretože každú zásluhu predchádza práve milosť.
Jeho výklad predurčenia sa však bohužiaľ líši od názorov sv. Pavla .Augustín zavádza do svojho výkladu ľudského určenia pojem odvekého vyvolenia. Jeho predmetom je malý počet vyvolených, ktorí sú Bohom vyslobodení z „masy hriešnikov“ (z prvotného hriechu) a neomylne určení k večnej spáse. Boh si volí – podľa svojho slobodného rozhodnutia – niektorých ľudí ku spáse i iných necháva v „mase zavrhnutých“.
Ľudia vyvolení Bohom sa iste spasia pretože Boh pripravuje pre vyvolených milosť, hlavne povolanie k viere a k zotrvaniu až do konca. No ostatných, a to je väčšina ľudstva, ponecháva Boh osudu, ktorý svojim hriechom ľudstvu pripravil Adam: zostávajú v „mase hriešnikov“, nutne hrešia a nevyhnutne sa zatracujú. Spása malého počtu vyvolených je nezaslúžená („zdarma daná“), pretože závisí na večnej Božej blahovôli na nezaslúžených Božích dobrodeniach. Záhuba veľkého počtu hriešnikov je zaslúžená, pretože závisí od Adamovho hriechu a od osobných hriechov.
Táto náuka zavádza do názoru o predurčení istú formu fatalizmu, lebo rozdelenie ľudského pokolenia závisí od Boha, jeho odvekého rozhodnutia, ktoré neodvolateľne stanoví počet vyvolených a ostatných ponechá večnému zatrateniu. O osude človeka neomylne rozhoduje večné Božie zaľúbenie (orig. zalíbení ) . Dejiny nemôžu nič zmeniť, pretože nemôžu dať človeku milosť a nemôžu ho oslobodiť od hriechu. Ľudia opustení Bohom sa nevyhnutne zatracujú.
,,Augustinovo Učení o milosti je opět tak rozporuplné jako vše ostatní, čeho se dotkl. Milost je pro něj tím nejvišším vubec. Milostí a jejn milostí se deje vše. Všechny dobré skutky jsou jen a jen projevem a darem milosti boží. Milost je dávana darem, protože je to dar a ne odplata. Buh sám není než láska a milost. A přitom současně už prěd bojem s pelagianisty cítí se Augustim nucen bezbřehost milosti vyhraničit: neboť kdyby to nechal tak , pak by hříšníci klidne hřešili , protože by neměli proč nehřešit. Augustin se vidí nucen akceptovat tradicní učení o zásluhách a tak akceptovat ono Pavlem zavrhované ,,skutkařství“ , jež dokážou uplně zavrhnout až velcí reformatoři v 16. Století. Tato nedotaženst je zvláště rušivá právě zase v boji s palegianismem, kdy by přece měl a mohl konsekventně stát za tím, že človiek je zachraňován jen milostí a vubec ne zásluhami, ale zapleten do vlastních osídel predestinačního učení si to už dovolit nedokáže.“ (Bondy Egon,str.71)
Aj pri tomto úryvku môžeme vidieť nedostatky Augustínovho učenia o milosti a predurčení, avšak nesmieme zabudnúť na to, že položil základy učenia, ktoré sa doteraz považuje za jedno z najdôležitejších v stredovekej filozofii.